Cesta, ktorú strážila smrť
- príspevok k 70. výročiu SNP

Po potláčaní Slovenského Národného Povstania (SNP) v rozsiahlych horách a lesných priestoroch od Čierneho Balogu na juh, okolo vrchárskych obcí Sihla, Drábsko, Lom nad Rimavicou ( Lom n.R.) až dole po Hriňovú a na západ k mohutnej Poľane a Ľubietovskému Vepru našlo útočište množstvo povstaleckých vojakov, partizánov, príslušníkov iných národov (ruských a francúzkych partizánov...). Na toto územie sa uchýlili aj niektorí velitelia povstaleckej armády s rodinami, ilegálni pracovníci, funkcionári národných výborov... Mnoho čiernobalockých a vrchárskych rodín im začalo všemožne pomáhať zásobovaním, prichýlením ranených a chorých do domácností, do partizánskych nemocníc, ktoré boli zriadené napríklad v miestnej starej škole v Lome n.R. a v neďalekej horárni na Krúpke, vedľa hrebeňa Kysuca.

Nemeckí okupanti však zahájili operáciu „očistiť toto územie“. Pre tento účel najprv nepriechodne obsadili hlavnú cestu vedenú horami od Čierneho Balogu, cez Lom n.R, po Hriňovú. Stráže boli zakopané na každej zatáčke, vybavené ľahkými guľometmi. Ani líška nemohla nepozorovane prebehnúť cez cestu, nieto bez priepustky (nemecky Passierschein - pasíršajn) prejsť pešo, alebo autom napríklad z Čierneho Balogu do Lomu n.R. (16 km).

Súčasne ďalšie nemecké jednotky začali robiť trestné výpravy do okolitých dolín a lesných masívov a planín. Z mínometov odstreľujú stráne a úbočia - počnúc od Poľany a pokúšajú sa ich nahnať do pasce, ktorou bola najmä nimi obsadená „Cesta smrti“, kde na nich striehli od Čierneho Balogu po Lom n.R. zakopané jednotky SS a ďalej po Hriňovú vojaci Wehrmachtu.

Naviac umrznutí, hladní, dlhými a ťažkými pochodmi v lesoch vyčerpaní, vojaci, partizáni a prenasledovaní verili, že sa cez túto cestu dostanú na východ v ústrety Červenej armáde, alebo sa jednoducho dobrovoľne vracali domov, tak ako im to v letáčkoch sľuboval prezident Tiso. Bola to milosť od Nemcov, ak ich len zajali a doviedli do okolitých dedín. Zajatých bolo okolo 800. Medzi nimi bolo veľa vyšších a nižších dôstojníkov, ktorým hrozilo najviac nebezpečenstvo zavlečenia do Nemecka, alebo trest zastrelením. Na Čiernom Balogu ich okupanti sústreďovali najmä v čiernobalockej škole a sklade obchodu v osade Krám. Po výsluchu ich deportovali ďalej.

Občania urobili nátlak na nemecké veliteľstvo, aby mohli zajatým priniesť jedlo, súčasne začali organizovať ich oslobodenie. Pod jedlom najmä ženy prinášali civilné šaty pre vojakov a zo školy ich odvádzali prezlečených ako svojich partnerov. Len školník Jozef Kvietok - Čibík, takýmto spôsobom previedol cez školskú bránu tridsať zajatcov. Notár Forgáč pre nich rýchlo vybavoval falošné osobné doklady. Takto a inými fígľami vyviedli na slobodu najmenej 250 mužov.

Najväčšie obete priniesli nemecké výpady do údolia Čierneho Hrona 07. a 14. novembra 1944. Dňa 7. novembra sa priblížila kolóna tankov a áut od Hronca. Zastavuje pri starom mlyne, pretože sa pod prvým tankom preboril most (tank z rieky vytiahli až po skončení vojny). Ostatné tanky museli brodiť rieku Čierny Hron. Výpad smeroval do Starej doliny pod Klenovský Vepor a rozsiahlej doliny Vydrovo, ktorá sa vinie pod „Cestou smrti“. Obsadili ju celú. Obyvateľom obce obmedzili pohyb, najmä zákaz do lesov. Každý dom musel mať vyvesený na dverách súpis obyvateľov. Čiernobaločania sa však držali hrdinsky. Fašisti darmo hľadali udavačov, ktorí by im pomohli.

Rozzúrení Nemci dňa 14. novembra urobili výpad z „Cesty smrti“ do masívu Tlstého javora, Sihly, Obrubovanca, až po 10 km vzdialené Zákľuky, na hranici chotárov Čierneho Balogu a vrchárskych obcí. Z týchto svahov vychádza aj hlboká, rozvetvená Vydrovská dolina. Počas výpadu bol ťažko ranený aj ruský partizán Fiodor z Krasnodaru - mal prestrelené obe nohy. Bol mladý a chcelo sa mu žiť. Plazil sa niekoľko dní, vliekol za sebou ranené nohy, kým ho našli. Do konca vojny sa oň starala Jolana Ťažká z osady Medveďov.

V lese Vydrovskej doliny boli utáborení aj Cigáni, ktorí pred nimi ušli z Neresnice (okres Zvolen). Tábor prepadli, cigánske rodiny rozdelili. Obe skupiny nahnali do drevených kolíb, poliali benzínom a upálili za živa. Mužov upálili nad osadou Vydrovo, ženy a deti nad osadou Jergov.

Po 15 - tom novembri 1944, jednotky SS opustili tento región. Občania sa hneď rozišli po okolitých lesoch. Najprv pozbierať a pochovať zastrelených. Našli aj asi 40 ranených, ktorých previezli do svojich domovov, aby im poskytli ošetrenie, ošatenie a stravu.

Na pamiatku týchto represií zostali dva masové hroby, nachodia sa v horách vedľa hlavnej cesty z Čierneho Balogu na Lom n.R.. Na Tlstom javore, kde je pochovaných 39 povstaleckých vojakov, v druhom bližšie k Čiernemu Balogu na Skalici zasa 23 partizánov a  početné pomníky po celom okolí. Uvádza sa tiež, že v tomto regióne bolo zastrelených viac ako 80 vojakov a partizánov a množstvo ranených. Nerátajúc asi 60 osôb cigánskeho pôvodu.

V masovom hrobe na Skalici, je aj hrob 16 ročnej partizánky Na záhlaví jej hrobu je umiestnená tabuľka z antikoru s vytepaným nápisom – Najmladšia partizánka Kamila Martinovna Šagy *12.04.1928 Sitovka Ovruč + 10.11.1944 Čierny Balog. Zastrelili ju. Mala však so sebou verného hnedočerveného koňa, ktorí ju nechcel ani po smrti opustiť. Stál nad jej mŕtvym telom a bolestne erdžal, kým ho tiež bezcitne neutratili. Pocestní sa tu často zastavia, o čom svedčí skutočnosť, že na jej hrobe ani dnes nikdy nechýbajú kvety.

Výpady fašistov do tohto regiónu neprestávali. Uskutočňovali sa od Brezna a Hriňovej. Napríklad 24 januára 1945 fašisti výpadom od Hriňovej prepadli obec Lom n.R., vyrabovali ju, vypálili dve staveniská a odviedli 80 občanov.

Výpady skončili až úplným oslobodením vrchárskych obcí a Čierneho Balogu sovietskou a rumunskou armádou zhodne 29. januára 1945. K oslobodeniu Čierneho Balogu prispela aj osobná odvaha asi 40 miestnych obrancov, ku ktorým sa postupne pridávala celá obec. Včasný príchod osloboditeľov pomohol jej obyvateľom ubrániť sa početnej a dobre vyzbrojenej nemeckej presile, ktorá chcela partizánske hniezdo vypáliť.

Pre dokreslenie pomerov na „Ceste smrti“, znova načriem do rukopisu „Príbehy z Povstania“, ktoré nám zanechal brezniansky evanjelický kňaz a spisovateľ Matej Tasler (*1905+1975).

Matej Tasler - Pasíršajn

Je to skutočný príbeh o tichom hrdinstve žida, ktorého totožnosť sa hlavnému predstaviteľovi, ani autorovi príbehu nepodarilo zistiť. V novembri 1944 tridsaťosemročný hlavný predstaviteľ, býval so svojou manželkou a dvoma deťmi na Čiernom Balogu v osade Jánošovka. Pochádzal však zo 14 km vzdialenej vrchárskej obce Sihla, kde mu žili - už chorľaví rodičia a kôpka súrodencov. Ešte pred uzáverom „Cesty smrti“ sa rozhodol ich navštíviť - „či by tam aj dáku ošípanú nekúpil“. Preto sa u svojich zdržal dlhšie.

Zrazu bola dedina plná Nemcov. Samý esesák. Po domoch začali hľadať partizánov. Situácia sa stala vážna, lebo nemal potrebné doklady. V tom čase bol u susedov na návšteve starý Tóno. Bol Baločan, ale volali ho Amerikán. To preto, že pochodil aj Ameriku.

Tóno ho hneď povzbudil slovami ..... „Nič sa neboj, syn môj! Dnes to už sotva pôjde, ale ráno sa dostaneme domov spievajúci.“ „Máte azda aj pre mňa pasíršajn (priepustku)?“

„Papuľu mám, aj jazyk. Mne to aj za pasíršajn.“ Keď svitalo, dali sme sa s Tónom na Balog. Zo Sihly dostali sme sa napočudovanie hladko. Nikto nás nezastavil. Tónove šediny, írečitý ľudový kroj a veselé vystupovanie zaháňali každé podozrenie. Na hradskej boli stráže nahusto. Vari na každom dvadsiatom kroku esesák s ľahkým guľometom. Tŕpol som, kedy a ktorý nás zastaví, ale nebolo to asi ich povinnosťou. Tóno choval sa skvele, ako vždy. Bol štedrý na úsmevy a tu i tam prehodil pozdrav. Podaktorí aj zaďakovali. Tak sme pomaly postupovali. Neboli sme už ďaleko od lesa. Čo nás tam čaká? Pozrel som sa aj dozadu.

„Ktosi ide.“ „Vojak?“, pýtal sa Tóno, lebo už dobre nevidel.

„Nie. Civil.“

„Počkajme ho. Má iste papiere, to nemôže škodiť.“ Keď sa priblížil, videli sme, že má šedé oblečenie. Pumpky, krátky teplý kabát, mocné baganče, čiapku s kožušinou, na chrbte plecniak. Pozdravili sme ho. Zaďakoval, ako sa patrí.

„Idete azda do Brezna, mladý pán“, opýtal sa Tóno, hoci príchodzí mal mladosť už dávno za sebou. „Až do Zvolena by som chcel … z Brezna, pravdaže vlakom.“

„Máte teda papiere, aj pasíršajn?“

„Pravdaže, čože by som nemal.“ Podľa výslovnosti sme badali, že nie je z týchto končín. „Odkiaľ, ak sa smiem spýtať?“, pokúsil som sa s otázkou.

„Z Lomu.“ Stručná, ale nie príliš pohotová odpoveď. Nemôže byť odtiaľ. Poznali by sme ho, lebo tam poznáme každého, hútali sme si. Ale čo nás do toho. Hlavne, že má papiere. Kráčali sme ďalej spolu, pravda, nie bez slova. Čím viac nemeckých vojakov ostávalo za nami, tým viac vedeli sme jeden o druhom. Vedel už o nás, že ideme bez pasíršajnov zo Sihly na Balog. My zas dozvedeli sme sa o ňom, čo by sme boli napokon aj uhádli, že je Žid, že jeho papiere sú falošné, ba, také je aj jeho meno. To všetko mal od notára v Lome. Pri toľkých dôvernostiach stali sme sa spojencami. Jeden za všetkých a všetci za jedného! Jeho taktika bola jednoduchá.

„Pamätajte si, že som vykupovačom dreva z Lomu. Vykupúvam, prirodzene, aj na Sihle, poznám vás, ako aj celú vašu drevorubačskú rodinu. Aj otca, ktorý trpí záduchom. Vás poznám už od mlada, keď ste boli ešte doma u rodičov. Aj to viem, že teraz bývate kdesi na Balogu a že ste stolár.“ Opýtal sa potom ešte na mená a vek rodičov a súrodencov. To bolo všetko. O Tóna nemal starosti.

„Je už mimo nebezpečia“, povedal. „Ide len o nás dvoch.“ Ten človek bol tuším jasnovidcom. Prichádzali sme na Križnô. Donedávna stál tu ešte murovaný dom s kamennou pivnicou, dom cestára. V pivnici našli Nemci sklad streliva, preto celý dom vyhodili do vzduchu. Ostala len drevená maštal. Teraz sa im zišla pre veliteľstvo cestných stráží. Tu už zastavovali každého. Aj nás. Mali sme sa legitimovať, ukázať papiere. Postavili sme sa tak, aby prvý bol Tóno - najľahší prípad. Ja som mal ostať na koniec. Z napätých, kamenných tvárí vojakov som vyčítal, že nadchádza vari najkritickejšia chvíľa môjho života. Neznámy predo mnou vyzeral pokojný. Tóno, ako vždy, aj tu strúhal žarty.

„Pozrite sa, pán oficier“, strkal mu svoj osobný preukaz. „Mám, čo mi treba. Veru, keď som šiel do Ameriky, nemal som ani toľko.“ Dôstojník vzal legitimáciu medzi končeky prstov, šľahol do nej pohľadom, potom na Tóna.

„Weiter!“, odsekol Nemec a na Tóna sa už nepozrel. Díval sa už na neznámeho. Ten bez slova podával papiere, prirodzene aj pasíršajn. Zdali sa byť nové. Aj Nemec ich smelšie bral medzi prsty. Mal síce navlečené rukavice, ale ani tie si nechcel zafúľať. Dôstojník pozrel sa do papierov a zrejme porovnával dáta. Medzitým pozrel sa dvakrát aj na neznámeho, ako by sa mu tá tvár príliš nepozdávala. Príšerný pohľad, keď smrť sa díva na teba a hľadá najzraniteľnejší bod. Ale ten chlap to vydržal. Ani nežmurkol.

„Weiter!“ Keď som podával preukaz, neznámy ukladal si už doklady do náprsnej tašky. Už bol na suchu. Oj, ako som mu závidel!

„Und weiter nichts? Kein Passierschein?“ Znelo to tvrdo, pichľavo.

„Nemám pasíršajn, prosím. Som len zo susednej dediny, Čierneho Balogu. Bol som doma navštíviť chorého otca.“ Potom som zúfalo čakal na dojem tých slov, no cítil som, že boli hrachom na stenu.

„Áno, je to môj sused, prosím, statočný remeselník“, pridal sa Tóno na pomoc. Nemec nerozumel. Ale ani nechcel. Díval sa iba na mňa a nemilosrdne páral pohľadom. Potom ešte raz pozrel sa na preukaz, nakrivil gamby a precedil:

„Achtunddreissig Jahre... Ein Partisan.“

Preukaz potom šmaril na zem, ako keď Nero v rímskom cirkuse obracal palec nadol. Vedel som čo to znamená a vedeli to všetci. Tvrdé ruky schmatli ma za plece, a medzi lopatky dostal som úder, ktorý ma prehol. Všetko mi bolo jasné. Pocítim ešte niekoľko takých úderov, kým sa nedostanem ta za tie kríčky... a potom výstrel. Nič viac. To bude všetko. Ale či nieto inej možnosti? Čo, keby som sa vytrhol? Mám pružné nohy poľovníka, možno zachránil by som sa v lese. Počul som už o takých prípadoch. Len sa dostať medzi stromy! Mozog pracoval horúčkovite, ale oči zachytili okolo samé odistené automaty. Zarúbali mi cestu úniku. Márne je všetko, márne. Vtom čosi som začul. Čo to? Ako keby hovoril ktosi. Nerozumel som. Bola to iste nemčina, ale už nie tá tvrdá, vojenská, bezcitná, lež pokojná, mierna. Prekvapilo to aj vojakov. Tak mäkko a slušne, neboli na to zvyknutí. Zvrtnúť som sa nemohol, ale aj tak som uhádol. Môj neznámy sa ozval. Zasiahol ten, ktorý bol už na suchu, ktorý mohol už ísť so svojím veľkým tajomstvom, ktorý sa mohol na mňa vykašľať a chrániť si iba vlastnú kožu. Ten, ktorý si mohol voliť bezpečný odchod, ten sa tu postavil za mňa. Inokedy možno by si ma nebol všimol, možno ani na pozdrav nebol by zaďakoval a nikdy by nebol porozumel mojim potrebám. Pán, ktorý mal iste dôležitejšie veci na starosti ako sa trápiť s takýmto červiačkom. Hovoril teraz za mňa, v môj prospech, na moju záchranu. Neslýchané! Nečudo, že zrazu prestalo všetko. Zastavili sa vojaci, ktorí ma strkali, prestali údery do chrbta, ruky na pleci sa uvoľnili. Zastalo slnko nad horou, zastal aj čas, vari aj srdce prestávalo mi biť. Všetko stálo, ani len vetrík sa nepohol, iba tá cudzia reč plynula ako potôčik našou dolinou. Zažblnklo v nej moje priezvisko, Sihla, Čierny Balog. Oj, môcť ich vidieť ešte raz! Ešte raz prejsť tou hlbokou zelenou horou, vojsť pod strechu, kde ma čakajú, privinúť manželku, deti. Ešte raz!

Bože, aký bol krásny ten život! Potom nastalo ticho. Reč doznela, slovo prestalo ako raz prestať musí všetko. Ako rád by som ho počúval, neviem dokedy. Ale zamĺklo. Bolo ticho. Čakal som na ďalší úder do chrbta, na ďalší cudzí psí brechot, na ďalšie pokorenie a potom guľku do tyla. Bolo však ticho. Nuž načo čakáte, kati?!

„Gut. Lasset ihn gehen“. Rozkaz dôstojníka pretláčal sa tichom len pomaly akoby váhal ešte, kade sa dať a koho chytiť za čuvy. Vojaci nechápavo pozerali jeden na druhého, ale neznámy už čosi dokladal. Nerozumel som ani teraz jeho pokojným slovám, ale som vedel, že ďakuje. Ďakoval za môj život. Potom šli sme cestou ďalej. My s Tónom iba na Jánošovku, neznámy ďalej smerom na Brezno a potom do Zvolena. Možno, že došiel, možno, že nie.

Na úseku medzi Breznom a Bystricou, tam kde dnes stojí biely pomník, v tom čase bola vápenka. Upálili v nej stovky ľudí. Ich mená ostali neznáme. Nebolo toho, kto by sa bol odvážil povedať vtedy na ich záchranu jediné slovo. Kedykoľvek ma vedie cesta popri tom pomníku, aspoň si zložím klobúk.

Prílohy foto:
- Pamätník - masový hrob na Skalici
- Hrob 16 ročnej ruskej partizánky Kamila Šagy

Literatúra:
- Matej Tasler - Príbehy z Povstania, rukopis
- Zvláštne vydanie regionálnych novín Horehronie. Brezno nad Hronom, 25 augusta 1945.
Rozsiahly príspevok - Čierny Balog v boji za slobodu.
- Ján Zemko a kolektív - Čierny Balog, partizánska obec. Vydavateľstvo Osveta 1945.

Spracoval: Milan Kováčik - podpredseda Oblastného výboru SZPB

Prečítajte si aj: Železničkou do Hronca - príspevok k 70. výročiu SNP