Železničkou do Hronca
- príspevok k 70. výročiu SNP

Som už dôchodca, ale patrím ku generácii, ktorí vojnu, Slovenské národné povstanie poznáme len z rozprávania našich otcov, filmov a literatúry... Už aj z pohľadu svojich životných skúseností, cítime hrdosť na to, čo dokázali naši otcovia. Našli odvahu a i za cenu straty pohodlia, opustili vlastné rodiny - neraz o hlade, v mrazoch a nepohode... nasadením svojho zdravia a života sa v boji postavili proti fašizmu - tyranii a zlobe a rozhodli sa brániť svoju a národnú slobodu.

Slovenské národné povstanie (SNP) bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek a partizánov počas druhej svetovej vojny, proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na slovenské územie. Od jeho vypuknutia 29. augusta 1944 sa ho zmocnilo spontánne bojové nadšenie, ktoré bolo inšpirované hlavne obdivom k Sovietskemu zväzu a jeho Červenej armáde v boji s nepriateľom.

Po vyhlásení mobilizácie 5. septembra 1944 len v samotnom Čiernom Balogu narukovalo do povstaleckej armády 600 mužov a k partizánom tridsať. Čiernobaločania - vojaci, boli z Brezna odvedení na bojové úseky: Červená skala - Telgárt - Tisovec - Klenovec - Hnúšťa, Kráľová Lehota - Čertovica a Krupina - Zvolen - Beňadik - Svätý kríž nad Hronom. Nevojakov pričlenili k partizánskej brigáde kpt. A.S. Jegorova, ktorej štáb mal sídlo na Jasenských holiach.

Proti slabo vyzbrojeným povstalcom, obrancom povstaleckého územia, boli však nasadené všetkými druhmi zbraní vyzbrojené, v bojoch skúsené nemecké jednotky. Pod ich presilou nastal na všetkých obranných úsekoch všeobecný ústup.

K bránam mesta Brezna sa dobyvateľ blížil od Tisovca i od Červenej skaly. Po 20. októbri povstalecké vojsko a partizáni ustupujú z Brezna na juh, do 10 km vzdialeného Čierneho Balogu, kde organizujú obranu obce. Po nociach vyvážajú úzkokoľajnou mašinkou zbrane a strelivo do hlbokých čiernobalockých dolín. Spolu s obyvateľstvom budujú železobetónové delostrelecké a guľometné (trojstrieľňové) obranné bunkre. Aj dnes ich môžeme nájsť. Jeden na Pavlovke, nad osadou Jergov (obrana na útok od Brezna), dva nad osadou Balog (delostrelecký je súčasťou mohutného pamätníka SNP) a dva bunkre sa nachádzajú na protiľahlom svahu nad cestou v miestnej časti Vydrovo. Boli pripravené na obranu v prípadnom útoku od Hriňovej. Ani jeden však nesplnil svoj účel. Rýchly postup Nemcov do Čierneho Balogu zmaril ich využitie.

Ráno 25. októbra bolo najprv vyhodené a podpálené nedostavané letisko na východnej časti Brezna zvanej Krtičná, odkiaľ do mesta tiahol hustý dym. Následne partizáni vyhadzujú na južnej strane mesta nový železobetónový most nazvaný Baldovský, aby zabránili postupu Nemcov v smere Čierny Balog - Hriňová.

V ten istý deň popoludní o 14,20 hodine vchádzajú prvé motorizované oddiely nemeckého vojska do vymretého, vyľudneného Brezna. Víta ich len biela zástava na mestskom dome, dokazujúc, že mesto je nie chránené vojskom, aby sa nerobila krivda ženám a deťom.

Nemci za krátku dobu obsadili celé mesto a keďže našli zničený most, rozhodli sa okamžite už 26. októbra postupovať do Čierneho Balogu cez Hronec. Útok na Čierny Balog od Hronca, hlbokou desať km dolinou, ktorá ich spája úzkou cestou a lesnou železničkou, priniesol hneď prvé obete SNP na Čiernom Balogu. Stali sa nimi traja nevinní ľudia. Dvaja čiernobaločania - rušňovodič úzkokoľajnej mašinky 59 ročný Ján Nikolajdes (gréckeho pôvodu) a iba 18 ročný kurič Dezider Švec. Tretím bol partizán Pavel Takáč z Klenovca, ktorého viezli do Hronca. Ich pamiatke je venovaná Pamätná tabuľa na budove reštaurácie Vtáčnik, na námestí v Hronci.

Po zuby ozbrojení okupanti postupujú pozdĺž Čierneho Hrona a dostávajú sa ešte v ten deň cez osadu Krám až do osady Dobroč. Tu narazili na povstaleckých vojakov a partizánov. V prestrelke padol povozník Július Kováčik Krivčo, ktorý viezol na koňoch zbrane do hôr a lesný manipulant Ján Kováčik. Fašisti mali väčšie straty.

Dňa 27. októbra večer bolo vyhlásené, že nemecké jednotky dobyli Banskú Bystricu, centrum povstania. Povstanie na Slovensku bolo považované za zlikvidované. Hoci tomu tak v skutočnosti nebolo, lebo okolité hory boli plné partizánov, mnohých príslušníkov povstaleckej armády a vojakov iných národov i civilistov, ktoré prešli na partizánsky spôsob boja.

S okolnosťami, ktoré sa podpísali pod tragický príbeh zavraždenia Jána Nikolajdesa a Dezidera Šveca nás oboznamuje Matej Tasler, spisovateľ, evanjelický kňaz (*1905+1975). V Brezne pôsobil od roku 1938 až do smrti, kde je aj pochovaný. Matej Tasler zanechal v rukopise literárne dielo „Príbehy z Povstania“, ktorých obsahom je 13 rôznych príbehov, ktoré sa skutočne udiali počas SNP na Horehroní. Spisovateľ sám k tomu napísal „Štvrť storočia po Slovenskom národnom povstaní som snoril po stopách, ktoré v našom meste a v jeho okolí vtlačili do života a svedomia národa baganče okupantov...“

Príbeh „Železničkou do Hronca“ poskytol jeho syn Ing. Ivan Tasler. Pre úplnosť treba uviesť, že príbeh vychádza zo skutočnej historickej udalosti, opisuje osud skutočných ľudí, ktorých príbuzní žijú v tomto regióne i dnes. Jeho literárne spracovanie, sa však môže v detailoch líšiť od skutočnosti, na čo mal autor právo.

Železničkou do Hronca

Na Balogu vedela celá dedina, že Nemci sú už v meste. „O chvíľu budú iste tu“. Čakali zmrazení, hoc slnko ešte hrialo ku koncu októbra. Nikto sa neodvažoval ďalej od suseda. Iba hľa, tamtí dvaja partizáni. Ba čosi chcú? „ Že do Dubovej? Prosím ťa a čože tam? Taký máš rozkaz? Nuž pravdaže, rozkaz je rozkaz, treba ho splniť.“

„Kto by odviezol? To bude ťažko.“ „Mám auto, mám“, povedal farár „ale bosé.“

Radili takých, čo majú motorky, Ale tých doma nebolo. Kde mali motorky doma, tie boli nepojazdné.

„Rozkaz je rozkaz“, pätil sa partizán Laco. Napokon ktosi poradil. „Však je tu mašinka!“ Že na to neprišiel! Rušeň lesnej železnice, nuž veru aspoň po Hronec. Šiel teda na stanicu. Na štácii neboli príliš nadšení.

„Nuž, ale keď to musí byť“, rozhodil ktosi rukami. „Ale stroj musíme dostať pod paru. Nájdite si zatiaľ ľudí, mašinistu a hajcera.“

„Tam naproti býva Nikolajdes. Má zaťa v Sudetoch, nuž nemusí sa Nemcov báť. Bude akiste doma.“ A veru bol. Akurát rúbal drevo. Nuž čože mohol robiť biedny Nikolajdes? Musel ísť. Od ženy sa odobral, ako kto sa už nemá živý navrátiť. Mal akúsi nedobrú predtuchu. Žiadal si však kuriča. Sám nemôže riadiť aj kúriť súčasne.

„Hajcera vezmeme si po ceste u Švecov.“ Osemnásťročný šuhaj Dežko bol práve na dvore. Začudoval sa kamže dnes ešte mašinka. Ale otcovi sa nedá ísť. Vbehol dnu, povedať matke, aby nemala starosti. O hodinu o dve sa vráti, prv ešte ako Nemci.

Mašinka hnala sa nadol na Hronec. Dolina úzka, uzučká. Čierny Hron odtláčal cestu, kde sa len dalo. Koľajnice museli sa uskromniť. Na mašinke štyria chlapi. Ich oči na stopkách. Nikolajdes sledoval hlavne tlak pary a koľajnice. Partizáni najviac do zákrut nazerali. Pre každý prípad stískali zbrane. Dežko držal sa mocne lopaty a díval sa do ohniska. Prechodili Svätým Jánom. Mašinka prebehla popri horárni šťastlivo. Nikde ani človiečika. Hľa, už len posledná zákruta a ukáže sa Hronec. Už sú tu prvé domy.

„Dostaneme sa už na Štiavničku?, trúfal si teraz už partizán Laco. „Uvidíme“. Aj uvideli to, čo malo prísť a čomu sa nedalo vyhnúť. Zrazu sa objavili Nemci. Videli len tých prvých na aute. Čo bolo ďalej, to ešte zakrývali domy. Partizánovi Lacovi postačil krátky okamih a už začal páliť.

„Ej bisťu, ale ich je!“ Šinuli sa od Chvatimechu. Ej zle je, usúdil bleskom skúsený Laco a skokom vrhol sa z Mašinky. Nedbal ani o automat, iba život si ratoval. Lebo vtedy pálili už aj Nemci. Starý mašinista ruku pritláčal na stehno, druhou si z tváre stieral krv. Rany pálili viac ako para, čo dala sa syčať z mašinky.

„Herunter! Banditen, herunter!“ Surové ruky ich strhli, strkali, bili. Všetkých troch bez rozdielu. Nadarmo starý vysvetľoval, že oni nie sú partizáni...

„Kto teda strieľal z mašiny? A čieže sú to zbrane?“ Všetko svedčilo proti nim. Nemci postavili všetkých troch k múru. Laco im chýbal do počtu. Partizán pozeral pred seba nechápavo. Neveril, že by sa život aj takto mohol končiť. Starého pálili rany i srdce. Myslel na dcéru kdesi v Sudetoch, na syna narukovaného, na ženu, ktorá pečie koláče. Dežko si zakrýval oči rukami, mamku chcel vidieť napokon. Potom počuli výstrely. A nič. Taký bol koniec. Ostali pod múrom, kde sa aj zosypali. Postavili k ním vojaka a ostatní hnali sa ďalej na Balog.

„Nemci idú! Teraz už naozaj idú!“ Rozliezali sa po všetkých balockých osadách. Nikolajdesová čakala na muža. Akosi nechodí. Už dávno mal sa vrátiť. Miesto neho došli koho nečakala. Nemeckí vojaci! Priviedli Tóna Turňu, listonoša. Chceli ho vypočuť, hnusného partizána, no nie sa s ním dorozumieť. Nuž prišli. Frau Nikolajdes údajne hovorí nemecky. Nemýlili sa. Doniesla si dačo nemčiny zo Spiša. Teraz to lámala, no pomáhala si posunkami i pohárikom.

„Nie, nie, nie! Tunajší ľud je krotký, pokojný. Nepokoj robili iba tí, čo sa sem pozháňali pánbohvie odkiaľ zo sveta. Nie veru, nestrieľajte ich, to nie sú partizáni, ale mierumilovní ľudia, pokojní.“

„Chceme len vedieť, či sa aj tento nevyhovára, ako tamtí v Hronci. Strieľali do nás, aj zbrane sme našli. Museli sme ich potrestať na výstrahu. Tých veru nebola škoda. Aj hodinky vzal som jednému, načože by mu do hrobu? Budú mi na pamiatku na partizána. Kamarát si zase prsteň vzal, ale od toho druhého.“ A pritom milý esesák vytiahol z vrecka Doxovky, aké nosievali železničiari, aj s remienkom.

„Bože, veď sú to hodinky mužove!“, zakvílila domáca pani. Čo ste s ním spravili? Božemôj! Zabili ste mi ho, nevinného! Len ho donútili. A vy ste mi ho zabili, božemôj, božemôj!“ Nemci vo výsluchu nepokračovali. Aj hodinky nechali na stole pri koláčoch.

Ani Dežko sa nevracal. Preskakovali všelijaké chýry krížom-krážom, že ho vraj Nemci zajali, že ušiel, že ho azda aj zabili. Ale nechcel byť nikto kuvikom. Matka myslela aj na to najhoršie, od Nemca nič dobrého nečakaj. Ale otec ešte prehováral.

„Príde on iste, neboj sa , azda keď bude tma, aby ho nevideli.“ Tma sa pritiahla, ale Dežko ani potom nie. Ráno už Švecová nevydržala. Pre dieťa matka je ochotná na všetko. Šla za nemeckými vojakmi. Medzi nimi akýsi Ukrajinec, s tým sa zhovárala. Hovoril o hrončianskej príhode o rozbitom rušni o postrieľanej posádke. To pánboh nemohol dopustiť, aby jej Dežko! Až keď počula podrobnosti.

„Jeden z nich mal bordó vestu, pumpky a poltopánky.“ „Môj Dežko, božemôj“

Vdova Nikolajdesová a Mária Švecová mali spoločnú cestu a a spoločný žiaľ. Smutne kráčali dolinou. Hlavy zvesené a poblednuté tváre, kolená len že ich držali, oči zadŕhali sa na koľajniciach. Tade sa viezli včera na smrť. Pohreb konal sa dvadsiateho ôsmeho októbra. Obidvoch Baločanov pochovával jeden kňaz, hoci Nikolajdes bol luteránom. Ale ktože by myslel teraz na rozdiely? Jednako trpeli obidvaja. Mladého partizána pochovali sami Hrončania. Po čase prišli si preňho z Klenovca.

Laco sa zachránil útekom. Počul a videl celú tragédiu spod mosta Osrblianky. Potom sa vrátil k svojej jednotke. Rozkaz je rozkaz, no do Dubovej predsa sa nedostal. Neušiel svojmu osudu. Guľka našla aj jeho. Neskoršie, kdesi okolo Hriňovej.

---

Spisovateľ Peter Kováčik - rodák z Čierneho Balogu, bol ako chlapec súčasník týchto udalosti. Pohreb sa konal 28. októbra 1944 v osade Balog. Vo svojej literárnej prvotine Jablká nášho detstva, venoval tejto udalosti 17. kapitolu. V jej závere píše.....“Pohrebný sprievod bol dlhý, sotva sa spratal na cestu. Vpredu kráčal Julo T. s krížikom. Druhý niesol Števo Matko. Hneď za nimi šli školáci a chlapi s cirkevnými zástavami. A potom truhly. Pána Nikolajdesa niesli spolupracovníci. Deža družbovia s družičkami v bielych plyšových prusliakoch, skladaných sukniach a plátenných opleckách. Za truhlou ťažko kráčali Dežovi rodičia a súrodenci. Plakali. Najhlasnejšie Dežova mama. Bola zúfalá a museli ju podopierať. Jeho otec bol zlomený, ale kráčal sám...“

Prílohy foto:
- Pamätná tabuľa na budove reštaurácie Vtáčnik, námestie v Hronci.
- Ján Nikolajdes - rušňovodič. Dezider Švec - kurič rušňa

Literatúra:
- Matej Tasler - Príbehy z Povstania, rukopis
- Peter Kováčik - Jablká nášho detstva. Vydali Mladé letá roku 1977, - 17 kapitola
- Peter Kováčik, Ladislav Ťažký a kol. - Čierny Balog, monografia. Vydavateľstvo Forza 2003. Strany 56 - 61
- Viliam Plevza a kol. - Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Nakladateľstvo Pravda 1984 Zväzok 4, strany 412-421 venované Breznu a strany 445-446 Čierny Balog.

Spracoval: Milan Kováčik podpredseda Oblastného výboru SZPB