Balocký bačovský deň – 11. ročník

Salašníctvo má v Čiernom Balogu dlhú a významnú tradíciu. Jej pôvod siaha do roku 1471, keď uhorský kráľ Matej Korvín, pochádzajúci zo sedmohradského mesta Kluž (dnes Rumunsko) sa rozhodol využiť neobývané priestory Horného Uhorska (Slovenska) na osídľovanie valašskou kolonizáciou.

Skutočnosť, že aj v údolí Čierneho Hrona boli prvými osadníkmi valasi so svojimi stádami oviec a kôz, hovoria názvy lokalít pomenovaných rumunskou valaskou rečou – Kýčera – vrch zarastený trávou, Sihla – mokrá lúka, Poľana – lúka medzi horami, Košariská – miesto stádlenia oviec, Grúň – horský hrebeň, medzi nimi Molčanov grúň – nesúci aj dnes priezvisko Molčan, z neďalekej obci Valaská. Valasi šírili nielen salašnícky spôsob pasenia svojich stád, ale aj salašnícke technologické postupy a terminológiu – koliba, valach, košiar, strunga (bránička na košiari - kde sa vpúšťajú, doja a vypúšťajú ovce), žinčica, urda, bryndza...

Ešte v rokoch 1919-1938, teda medzi vojnami, bolo na Čiernom Balogu 10 salašov. Celkove okolo 3000 kusov dojok a stovky jariek a jahniat. Dnes sú to iba dva salašné hospodárstva s počtom okolo 1200 kusov dojok.

Ovca prinášala gazdovi pätoraký úžitok – mlieko a výrobky z neho, ľahké, chutné mäso, kožušinu, vlnu, ovčí hnoj... Dnes sa na to akosi zabudlo, či požiadavky, alebo potreby sa zmenili. Naviac v rozsiahlom chotári opustené horské lúky, prerastené hnedou, starou burinou s náletovými drevinami znova volajú na pomoc ovečky. Ovečky, vy „bio – kosačky“, príďte nás vypásť a pohnojiť, aby sme sa znova rozzelenali mladou, mäkkou trávou.

Minulosť si treba pripomínať, je zdrojom poučení. A naviac tradície sa v  Čiernom Balogu pretavili  do charakteristického pekného folklóru. Vyznávači naladení na túto vlnovú dĺžku sa mali možnosť sa stretnúť už po 11-krát.

Domáci organizátori, na čele so starostom obce Františkom Budovcom – tiež tradične, nenechali nič na náhodu. Pred Kultúrnym domom sa varil baraní guláš, baranie hrče... Prišli bačovia s ovčiarskymi výrobkami, trhovníci s medovinou, domácimi koláčmi. Remeselníci rozložili najmä ľudové výrobky. Ľudia sa postupne schádzali.

Ľudový rozprávač z miestnej folklórnej skupiny Kýčera Jožko Pančík – Poriadok, zahájil Bačovský deň - úsmevne. Na pódium prišiel jeden z tých najzapálenejších – s gajdami Martin Tesák aj so synom z neďalekej Pohronskej Polhory. Je známy tým, že popri lekárskej profesii, je vášnivý folklorista a chovateľ oviec. Polhorci pokračovali – ľudová hudba Kučeravý javor so ženskou speváckou skupinou Kačurienky. Na najtypickejšom valašskom nástroji – fujare trombitej, zahrali trombitáši z folklórnej skupiny Javorník z Lúk pod Makytou. Nechýbal folklorista Ľubo Tatarka zo Slovenskej Ľupče, či sólisti inštrumentalisti - otec a syn Michal a Matúš Fiľovci, heligonkári...

Úsilie organizátorov narušilo malé mrholenie, ktoré sa podpísalo aj na nižšej účasti, ale na atmosfére prítomných - oddaných vyznávačov kultúrneho bohatstva, nie.

Priebeh celého si môžete pozrieť na priloženej foto-prezentácii

Text a foto: Milan Kováčik – Komovkove, rodák žijúci v Brezne