Šumiac smúti za Jánom Molentom

V poslednú júnovú stredu sa navždy zastavilo srdce i čas 78-ročného obetavého človeka Jána Molenta zo Šumiaca. Učitelia v tejto obci očakávali koniec školského roka, no nikto z nich si však ani nepomyslel, že zároveň bude koniec životnej etapy ich bývalého kolegu.

Do Základnej školy v Šumiaci nastúpil v januári 1957 ako učiteľ. O tri roky neskôr sa stal riaditeľom školy a túto funkciu vykonával tridsať rokov. Bol predovšetkým učiteľom, vychovavateľom. Na tomto poli zanechal šľapají najviac. Vždy bol čestný, priamy, zásadový cieľavedomý, hrdý na svoju školu, učiteľov a žiakov. Cez ruky mu prešlo veľa generácií Šumiačanov v škole i v živote, bol človekom, ktorý vedel zo seba odovzdať mnoho a chcel pritom pre seba len to, čo on odovzdával iným. Chcel pevný stisk ruky pri zvítaní, priamy pohľad do oči a pochopenie k tomu, čo počas svojho plodného života konal.

Okrem svojich učiteľských povinnosti, svoj voľný čas venoval deťom a mládeži, ktoré dlhé roky viedol vo folklórnom súbore Šumiačaník. Bol aj zakladajúcim členom Folklórneho súboru Šumiačan, ktorý založil v roku 1957 a tiež jedným zo zakladateľov vojenského folklórneho súboru Jánošík v Olomouci. I jeho zásluhou sa ľudová pieseň rozniesla nielen po celom Slovensku, ale až za hranice našej vlasti. Šumiačan ma za sebou tisícky vystúpení na rôznych domácich folklórnych festivaloch i v zahraničí napr. v USA , Rusku, Číne, Taliansku, Srbsku, Nemecku. Súbor počas svojej existencie nahral desiatky piesni pre Slovenský rozhlas. Pesničky, tance i hudba z repertoáru FS Šumiačan sa dostali do filmov ako napr. Pacho hybský zbojník, Nevesta hôľ, Málka, Výšiny, Furmanské ozveny, Dedinôčka moja.

V roku 1998, keď išiel do dôchodku vznikla v jeho hlave myšlienka napísania tradícii o Šumiaci. Tá bola neskoršie aj zrealizovaná v dielach Spievajúci Šumiac a Šumiac, Šumiac dedinôčka naša, ktorých bol spoluautorom. Jeho pieseň Pod úbočou, pod tou sivou hoľou, rovnako ako všetky tie šumiacke pesničky keď si zahral, voňali domovom. Odišiel za kamarátmi – Paľom Ševčákom, Jozefom Bošeľom, Jánom Švajkom, Michalom Károlym a ďalšími kamarátmi, ktorí tam hore pri Pánovi života a smrti akoby na neho čakali, lebo potrebovali muzikanta a priateľa. Pre tých, ktorí tu ostali, sa nakrátko zastavil čas a nastalo ticho, v ktorom už len bolo počuť celkom blízke zvonenie zvonov nad Horehroním, počuť zvučať pesničky rodného kraja vyvierajúce z hĺbky srdca, ktoré Ján tak rád hrával na svojich husliach.

S Jánom Molentom sa na jeho ceste do večnosti v jeho rodnej obci rozlúčila jeho rodina, priatelia, muzikanti a folkloristi z celého Slovenska. Zostávajú po ňom pekné spomienky, jeho ľudskosť, hudba a piesne, ktoré mal tak rád. Vďaka mu za svetlo, ktoré šíril okolo seba. Vďaka mu za klenoty ducha, ktoré po roky odovzdával a za jeho vklad do kultúrneho dedičstva nášho národa.

Text: Daniel Rakyta
Fotografia: Album FS Šumiačan na Facebooku